Sahureho pyramída je súčasťou pyramídovej nekropoly blízko dnešného Abúsíru v Egypte, ktorá bola kedysi najjužnejším miestom starovekého mennoferského pohrebiska.

Staviteľom bol faraón Sahure (okolo 2458–2446 pred Kr.), pravdepodobne syn faraóna Veserkafa a kráľovnej Neferhetepes. Jeho pyramídový komplex vychádza z predchádzajúcich konceptov, ale vo svojom usporiadaní a materiálovej voľbe predstavuje ďalší medzník vo vývoji tohto typu stavby. Pyramída stojí na pahorku, na pravdepodobne umelo tvorenej rovine, podobne ako napr. Šepseskafova mastaba. Vďaka dnešnému zlému stavu je ťažko stanoviť niektoré základné parametre pyramídy a ďalších objektov, ktoré k nej patria. Superštruktúra pyramídy je v ruinách a je odhalené jej jadro, vybudované z vodorovne kladených zle opracovaných vápencových blokov. Obklad bol z kvalitne opracovaného jemného bieleho vápenca. Vnútorné priestory ležia tesne nad základňou a pozostávajú z mierne klesajúcej a vzápätí stúpajúcej chodby, ktorá má na začiatku rozšírený priestor a na konci predsieň a pohrebnú komoru. Obe miestnosti sa nachádzajú vo vertikálnej osi pyramídy a majú sedlový strop tvorený z veľkých vápencových blokov. Stav vnútorných priestorov je dnes žalostný a je vôbec problém určiť ich pôvodný stav. Medzi ich troskami sa našiel úlomok čadičového sarkofágu. Zádušný chrám bol pri východnej stene pyramídy. Rozdeľoval sa na tzv. verejnú a súkromnú časť a mal veľmi bohatú reliéfnu výzdobu, o časti ktorej sa donedávna (do roku 1994) vôbec nevedelo. Z údolného chrámu sú dnes rozvaliny a je zatopený blízkym jazerom. Objekty pyramídového komplexu mali na to obdobie nezvyčajnú skladbu materiálu, z ktorého boli postavené, čo sa prejavovalo v ich farebnosti. Podlaha bola z čierneho čadiča, spodná časť múrov z červeného granitu a vrchná časť z kvalitného vápenca. Steny boli na niektorých miestach ozdobené kolorovanými reliéfnymi výjavmi. Reliéfne scény boli aj na stenách pozdĺž vzostupnej cesty. Satelitná pyramída je pri juhovýchodnom rohu kráľovskej pyramídy.

Výskum pyramídy prebiehal len zvoľna. Do vnútra sa dostal Perring, ale systematicky ju skúmal až začiatkom 20. storočia Ludwig Borchardt (1902–08). V 1994 Záhí Hawáss objavil pri rekonštrukcii areálu množstvo dovtedy neznámych reliéfnych blokov. Tento výskum pokračuje dodnes.