Pozri aj: Pápežský štát a Zoznam pápežov

Pápežský štát alebo Cirkevný štát vznikol r. 756 pripojením Ravenny a tzv. Pentapolisu (Ancona, Fano, Pesaro, Rimini, Senigallia) k rímskemu vojvodstvu.

S výnimkou krátkych medziobdobí (Cola di Rienzo, Rímska republika a i.) v ňom vládli pápeži ako svetskí panovníci.

Cirkevný štát zaujímal významnú úlohu v politickom živote, sám alebo v spojenectve s inými účastník mnohých vojen, v rôznych obdobiach značne závislý od Byzantskej ríše, Franskej ríše, nemeckej ríše, Francúzska, Španielska, Rakúska. Jeho územný rozsah sa menil, ekonomickým vývojom zaostával za vývojom stredotalianskych a severotalianskych mestských štátov.

R. 1860 sa jeho územie zúžilo na tzv. Patrimonium sancti Petri (Rím s bezprostredným okolím). Pokus Garibaldiho dobrovoľníkov pripojiť ku kráľovstvu aj zvyšok cirkevného štátu odrazila 1862 talianska armáda, 1867 francúzska armáda, v septembri 1870 obsadený talianskou vládou zanikol.

Rím bol vyhlásený za hlavné mesto zjednoteného Talianska, taliansky parlament poskytol pápežovi záruky suverenity vo Vatikáne, v Lateráne a v Castel Gandolfo, príspevok na krytie jeho výdajov a slobodu k vykonávaniu cirkevných obradov. Na protest proti obsadeniu Ríma zostali však pápeži vo Vatikáne a označovali sa za tzv. vatikánskych väzňov.

Riešením boli až Lateránske zmluvy medzi pápežom Piom XI. a fašistickým diktátorom Benitom Mussolinim z 11. februára 1929, na základe ktorých sa Vatikán stal suverénnym štátom. Pápež sa formálne vzdal vlastníctva stredovekého cirkevného štátu a uznal Rím za hlavné mesto Talianska. Taliansko uznalo mesto Vatikán ako suverénny štát. Za stratu cirkevného štátu dostal Vatikán odškodné v peniazoch a štátnych cenných papieroch. V roku 1984 podpísal Vatikán nový konkordát s Talianskom, ktorým boli zrušené niektoré privilégiá katolíckej cirkvi v Taliansku. V ďalších rokoch sa normalizovali vzťahy Vatikánu s krajinami strednej a východnej Európy, hlavne po odstránení totalitných komunistických režimov v rokoch 1989 – 1990.