Podľa archeologických výskumov bolo okolie sútoku riek Šeldy a Leie osídlené už v dobe kamennej a železnej[1]. Názov mesta súvisí s jeho geografickou polohou. Pochádza totiž pravdepodobne z keltského slova „ganda“, ktoré sa dá preložiť ako „sútok riek“[1]. Niekedy okolo začiatku letopočtu sa územie ocitlo pod kontrolou Rimanov a v tej dobe na sútoku týchto riek začala vznikať osada. Rímska nadvláda skončila na začiatku 5. storočia, kedy do oblasti vpadli Frankovia a osídlili ju.

V 7. storočí do Gentu prišiel misionár sv. Amandus, bývalý šľachtic z Akvitánska, aby tu šíril kresťanstvo. Založil tam dve opátstva – opátstvo sv. Bavona (Sint-Baafsabdij) a opátstvo sv. Petra (Sint-Pietersabdij). Vďaka vytvoreniu nových cirkevných inštitúcii sa okolie Gentu stalo bezpečnou oblasťou v ktorej bol poriadok. Počet obyvateľov v okolí oboch opátstiev rástol a prichádzali aj obchodníci z cudziny. Na začiatku 9. storočia za vlády Karola Veľkého sa obe opátstva rýchlo rozvíjala a ich význam stúpol najmä potom čo bol ich spoločným predstaveným menovaný Karolov životopisec Einhard.

Sľubný vývoj však netrval dlho. V rokoch 879 – 883 do mesta vtrhli Vikingovia a vyplienili ho. Obe opátstva boli zrovnané so zemou.

Po invázii Vikingov sa stal Gent súčasťou flámskeho grófstva, ktoré patrilo k francúzskemu kráľovstvu.
Na mieste dnešného donjonu hradu Gravensteen na ľavom brehu rieky Leie bola vybudovaná drevená pevnosť. Vďaka tomu sa oblasť stala opäť bezpečnou a začali sa v nej usadzovať obyvatelia z okolia, ktorí sa koncentrovali najmä v priestore medzi Šeldou a Leie.
Kvôli nárastu počtu obyvateľov bolo treba vybudovať nové cirkevné budovy. Najvýznamnejší z nich bol kostol sv. Jána, dnešná katedrála sv. Bavona.

Počas 11. až 13. storočia sa Gent stal dôležitým obchodným centrom. Jeho význam spočíval najmä v produkcii kvalitného súkna na ktorého výrobe sa podieľala značná časť pracujúcich obyvateľov. Súkno sa vyvážalo do veľa zemí, napr. do Nemecka, do Francúzska, na Pyrenejský polostrov a dokonca i do oblastí severnej Afriky. Naopak do Gentu sa z cudziny dovážal rôzny spotrebný tovar, najdôležitejšou dovoznou surovinou však bola anglická vlna, ktorú bolo treba na výrobu súkna.

Spoločne s rozvojom priemyslu stúpal v Gente počet obyvateľov. Odhaduje sa, že v 13. – 15. storočí žilo v meste približne 65 000 ľudí a bolo po Paríži druhým najväčším mestom Európy na sever od Álp.

 

Hrad Gravensteen z roku 1180

Vďaka ekonomickému vzostupu Gentu bohatla najmä vrstva podnikateľov (pôvodných majiteľov pôdy). Takmer výlučnú ekonomickú moc v Gente malo v rukách menej než päťdesiat rodín. Flanderský gróf Filip Alsaský mal obavy, že sa tieto rodiny budú miešať do politických záležitostí a usilovať sa o osamostatnenie Gentu na flanderskom grófstve, a aby posilnil svoju kontrolu nad mestom, dal v roku 1180 prebudovať drevenú pevnosť na ľavom brehu rieky Leie na kamenný hrad zvaný Gravensteen.

Majetkové rozdiely medzi majetnou a pracujúcou vrstvou sa postupne zväčšovali a na začiatku 14. storočia sa situácia stala neúnosnou v Gente i v iných flámskych mestách, napr. v Bruggách. Okrem toho v tej dobe prišlo k zhoršeniu vzťahov s francúzskym kráľom Filipom IV., ktorý sa snažil posilniť svoju moc vo Flámsku na úkor flámskeho grófa Guya z Dampierre. 11. júla 1302 sa odohrala bitka pri Courtrai, ktorá býva označovaná ako „bitka zlatých ostrúh“. V tejto bitke bojovali obyčajní občania flámskych miest spoločne s flámskym grófom proti francúzskej armáde, pričom majetné vrstvy sa pridali na stranu Francúzska. Oproti očakávaniu bitka skončila zdrvujúcim víťazstvom flámskych občanov. Po tejto udalosti sa situácia remeselníkov v Gente zlepšila. Od tej doby boli remeselníci združení v cechoch, ktoré mali možnosť podieľať sa na politickom rozhodovaní v mestskej rade.

 

Socha Jacoba van Arteveldeho na Vrijdagmarkte

K ďalšej kríze prišlo počas storočnej vojny.
Flámsky gróf Ľudovít I. sa vtedy pridal na stranu Francúzska proti Anglicku. Z toho dôvodu bol prerušený dovoz anglickej vlny do Flámska, čo malo za následok obrovský nárast nezamestnanosti v Gente a ďalších flámskych mestách, ktoré boli jednostranne ekonomicky závislé na produkcii súkna.
V tejto nepriaznivej situácii sa obyvatelia Flámska búrili a vypuklo ľudové povstanie v čele ktorého stál bohatý mešťan z Gentu Jacob van Artevelde. V roku 1338 sa Artevelde ujal vlády vo Flámsku a gróf Ľudovít I. musel utiecť do Francúzska. Artevelde sa rozhodol vyriešiť krízu diplomatickou cestou a nadviazal kontakt s anglickým kráľom Eduardom III. V roku 1340 bol Eduard III. pozvaný do Gentu, kde bol verejne vyhlásený za kráľa Francúzska. Po tomto bol obnovený dovoz anglickej vlny a Jacob van Artevelde zostal vo Flámsku pri moci do roku 1345, kedy bol zavraždený.

V roku 1369 sa dcéra posledného flámskeho grófa Ľudovít II. vydala za burgundského vojvodu Filipa Smelého a v rokoch 1384 – 1477 bolo Flámsko súčasťou burgundského vojvodstva. V období burgundskej nadvlády sa v Gente objavovali snahy o osamostatnenie mesta, ale boli potlačené.
Nakoniec Gent utrpel ťažkú porážku od vojska burgundského vojvodu Filipa III. v bitke pri Gavere v roku 1453.

Po ekonomickej stránke sa však Gentu i naďalej darilo, a to i napriek tomu, že produkcia súkna už nebola tak výnosná ako predtým kvôli konkurencii výrobcov v iných mestách v Brabantsku, Holandsku a Anglicku. Hlavným zdrojom príjmov bol vtedy obchod s obilím a s vínom.

V roku 1500 sa v Gente narodil Karol V., ktorý sa neskôr stal cisárom Rímsko-nemeckej ríše a kráľom Španielska. V roku 1506 zdedil po svojom otcovi Filipovi Habsburskom územie Burgundska ku ktorému patrila i oblasť Nizozemsko vrátane Flámska.
Karol V. viedol početné vojny, ktoré bolo treba financovať, a preto v roku 1537 zaviedol v Nizozemsku vysoké dane. To však pobúrilo gentských občanov, a tak v roku 1539 vypuklo v meste povstanie.
Karol V. osobne prišiel do Gentu a povstanie tvrdo potlačil. Okrem toho na mesto uvalil prísny trest v podobe obmedzenia jeho práv a vodcovia povstania museli bosí a so slučkou okolo krku prosiť Karola V. o milosť. Odvtedy sú obyvatelia Gentu nazývaní „stropdrager“ (alebo skrátene „stropke“), čo sa dá preložiť ako „ten, kto nesie slučku“.

V druhej polovici 16. storočia prichádzalo v Gente k náboženským konfliktom medzi protestantmi a katolíkmi[2]. Protestanti ničili cirkevné budovy ako kostoly a kláštory.

V rokoch 1577 – 1584 bol Gent mestským štátom v ktorom vládli kalvinisti, v roku 1584 však španielska armáda znovu nastolila katolicizmus. Veľa ľudí, najmä protestantov, v tej dobe odišlo do emigrácie do severného Nizozemska, Nemecka, alebo Anglicka. V prvej polovici 17. storočia boli opravené, alebo znovu postavené cirkevné budovy poškodené, alebo zničené v období náboženských nepokojov.

V 18. a 19. storočí sa v meste opäť rozvíjal textilný priemysel a v rokoch 1824 – 1827 bol vybudovaný kanál spájajúci Gent s mestom Terneuzen na pobreží dnešného Holandska.
V roku 1814 bola v Gente podpísaná tzv. gentská zmluva medzi Anglickom a USA v ktorej sa obe strany dohodli na mieri po anglicko-americkej vojne.
Po belgickej revolúcii v roku 1830 vznikla v meste prvá odborová organizácia v Belgicku. Žilo tu 83 843 obyvateľov[3]

V roku 1913 sa v Gente konala svetová výstava Expo a pri tej príležitosti boli rekonštruované niektoré historické budovy, napr. hrad Gravensteen. Počas prvej i druhej svetovej vojny mesto okupovali Nemci a v septembri 1944 boli niektoré jeho časti bombardované. Od konca 2. svetovej vojny sa v Gente rozvíjajú rôzne priemyselné odvetvia.