Buckinhamský dom okolo roku 1710 po úprave Williama Windeho pre vojvodu z Buckinghamu.

Prvým domom postaveným na tomto mieste, o ktorom existujú záznamy, bol Goring House postavený pre lorda Goringa približne v roku 1633. Dom, ktorý tvorí centrum súčasného paláca, bol však postavený v roku 1703 pre vojvodu z Buckinghamu a Normanby. Lord Buckingham si ho dal postaviť Williamom Windom. Dom obsahoval veľký trojposchodový centrálny blok s dvoma menšími bočnými krídlami. Buckinghamov dom v roku 1762 predal jeho potomok, sir Charles Schefield, kráľovi Jurajovi III. Dom mal pôvodne slúžiť skôr na súkromné účely kráľovskej rodiny, najmä kráľovej manželke Charlotte. Oficiálnym sídlom kráľovskej rodiny naďalej zostal St. James’s Palace.

 

Juraj IV. začal používať Buckinghamský dom ako kráľovský palác

Juraj IV. (syn Juraja III.) sa rozhodol Buckinghamský palác rozšíriť a používať ho naďalej spolu so St. James’s Palace podobne ako jeho otec. Roku 1826 sa však rozhodol zrekonštruovať tento dom na úplne vybavený kráľovský palác a touto úlohou poveril architekta Johna Nasha. Vznikol tak palác tvorený tromi krídlami s pôvodným Buckinghamským domom v centre. Na stavbu bol použitý kameň z okolia Bath a bol vyzdobený v štýle francúzskeho neoklasicizmu.

Táto rekonštrukcia vytvorila základ dnešného vzhľadu paláca, s výnimkou východného krídla smerom k Mall. Na tomto mieste bol vtedy postavený triumfálny Mramorový oblúk. Náklady na stavbu oblúka boli 34 450 libier a slúžil ako kráľovský vstup. Juraj IV. mal v úmysle postaviť na jeho vrchole svoju jazdeckú sochu z bronzu. Zomrel však ešte pred jej dokončením, a preto parlament rozhodol o umiestnení sochy na Trafalgarskom námestí.

Na výzdobu interiéru, ktorého autorom bol Charles Long, sa použila jasne sfarbená imitácia kameňa a ružové kamienky spolu s vlisovanými panelmi v stropoch. Juraj IV. zomrel v roku 1820, farebné a masívne pozlátené štátne a súkromné komnaty boli dokončené až v období panovania Viliama IV.

Po smrti Juraja IV. sa narastajúce náklady na dostavbu paláca stretli s výraznou kritikou parlamentu a tlače. Viliam IV. ukončil spoluprácu s Johnom Nashom a poveril ďalšími prácami Eduarda Blora, ktorý viac vyhovoval umiernenému vkusu nového kráľa. Tento menej idealistický architekt s väčším zmyslom pre financie ponechal všetko, čo dokončil Nash, ale ďalšej dostavbe dodal solídnejší a menej pikoreskný ráz. Hoci nový kráľ a kráľovná usporadúvali štátne a kráľovské akcie v tomto paláci, nikdy tu nebývali. Prednosť dávali budove Clarence House, ktorý si dali postaviť ešte pred nástupom na trón. Celkové náklady na rekonštrukciu Buckinghamského paláca sa vyšplhali na 719 000 libier. Zaujímavosťou je, že po požiari Westminsterského paláca roku 1834 ponúkol Viliam IV. Buckinghamský palác ako nové sídlo parlamentu, ale jeho ponuka bola odmietnutá a Westminsterský palác bol nákladne rekonštruovaný.

 

Kráľovná Viktória — prvý panovník, ktorý trvale býval v tomto paláci. Presťahovala sa sem vo veku 18 rokov po jeho rekonštrukcii.

Buckinghamský palác sa stal hlavným kráľovským sídlom roku 1837 s nástupom kráľovnej Viktórie. Kým štátne komnaty oplývali zlatom a farbami, služobné miestnosti neboli zariadené veľmi luxusne. Uvádza sa, že komíny dymili tak, že kozuby museli uhasiť a v paláci bolo chladno.

Ventilácia bola natoľko zlá, že interiér zapáchal. Aj personál bol nedbanlivý a lenivý. Po svadbe Viktórie s princom Albertom v roku 1840 sa jej manžel sústredil na reorganizáciu chodu paláca a odstránenie jeho nedostatkov. S tým súvisiace stavebné práce boli dokončené koncom roku 1840. Rozsiahle krídlo smerom na Mall bolo postavené až po svadbe Viktórie a princa Alberta. Roku 1847 manželia zistili, že palác je primalý pre dvorný život a ich rozrastajúcu sa rodinu. Rozhodli sa preto pre stavbu nového krídla podľa návrhu Eduarda Blora. Táto časť uzavrela vnútornú dvoranu paláca.

Súčasťou tejto dostavby je aj balkón, z ktorého zdravili členovia kráľovskej rodiny verejnosť pri významných príležitostiach. V tom odobí bola postavená aj tanečná sála a doplnené niektoré štátne komnaty podľa návrhu Jamesa Pennethorna, Nashovho žiaka.

 

Buckinghamský palác v roku 1842 pred uzavretím štvrtého krídla dostavbou pod vedením Eduarda Blora. Mramorový oblúk bol hlavným vstupom do paláca.

Pred smrťou princa Alberta usporadúvala kráľovná Viktória spoločenské tanečné a hudobné akcie a v Buckinghamskom paláci hrali významní súdobí hudobníci. Napríklad tu trikrát koncertoval Felix Mendelssohn-Bartholdy a Johann Strauss mladší so svojím orchestrom. Strausova Polka pre Alicu tu bola prvýkrát predvedená na počesť kráľovninej dcéry Alice. Počas tohto obdobia sa tu konali časté maškarné plesy aj bežné kráľovské ceremónie.

Kráľovná Viktória dala Mramorový oblúk premiestniť do Hyde Parku, kde sa nachádza dodnes. Po smrti princa Alberta roku 1861 sa kráľovná stiahla z verejného života a bývala v zámku vo Windsore, Balmoralskom zámku a Osbourne House. Dlhý čas sa Buckinghamský palác používal len zriedkavo. Potom, ako bola kráľovná po nátlaku verejnosti nútená vrátiť sa do Londýna, vyhýbala sa naďalej Buckinghamskému palácu a dvorné záležitosti sa odohrávali na Windsorskom zámku.

Roku 1901 po nástupe Eduarda VII. sa palác začal opäť používať ako kráľovské sídlo. Nový kráľ a kráľovná dali vyzdobiť tanečnú sálu, veľké schodisko, vstupnú halu, mramorovú sieň, vestibul a galériu v štýle Belle epoque s prevažujúcou zlatou a smotanovo žltou farbou. Ich vzhľad sa zachoval dodnes. Posledné významné stavebné úpravy boli uskutočnené za vlády kráľa Juraja V., kedy v roku 1913 sir Aston Webb upravil pôvodnú Blorovu fasádu z roku 1850 do podoby, ktorá pripomínala Lyme Park v Cheshire. Fasáda bola upravená tak, aby vytvárala vhodné pozadie k pamätníku kráľovnej Viktórie.

 

Východné krídlo Buckinghamského paláca bolo dokončené v roku 1850. Stav z roku 1910; do súčasnej podoby bolo upravený roku 1913.

Za vlády Juraja V., ktorý mal serióznejšiu povahu než jeho otec, bol Buckinghamský palác skôr miestom oficiálnych aktivít, než plesov a iných radovánok. Jeho manželka, kráľovná Mária, bola znalkyňou umenia a zaujímala sa o kráľovské zbierky mobiliáru a umenia a starala sa o to, aby boli udržiavané a doplňované. Postarala sa aj o výzdobu modrého salónu. V tejto miestnosti, dlhej 21 metrov a v minulosti známej ako Južný salón, sa nachádza jedna z najkrajších Nashových kazetových výzdob stropov, podľa historika Olwena Hedleya ešte krajšia ako v trónnej sále.

Uvádza sa, že v roku 1999 mal Buckinghamský palác 19 štátnych komnát, 52 spální, 188 spální pre personál, 92 kancelárií a 78 kúpelní. Hoci sa to môže javiť ako veľký počet, v porovnaní s niektorými inými kráľovskými sídlami, ako napríklad Carskoje Selo, pápežov palác v Ríme alebo kráľovský palác v Madride, je relatívne malý.

Prvú svetovú vojnu prečkal palác (v tej dobe sídlo kráľa Juraja a kráľovnej Márie) bez ujmy. Cennejšie exponáty boli premiestnené do Windsorského zámku, ale kráľovská rodina naďalej bývala v paláci.

Počas druhej svetovej vojny sa palác stal sedemkrát terčom náletov. Jedna z bômb dopadla do vnútorného štvorcového nádvoria v čase, keď kráľ Juraj VI. a kráľovná Alžbeta boli v paláci. Hoci bolo rozbitých veľa okien, veľké škody neboli zaznamenané. Najväčším poškodením bolo zničenie palácovej kaplnky v roku 1940.

8. mája 1945 bol Buckinghamský palác centrom britských osláv konca druhej svetovej vojny a kráľ, kráľovná a princezná Alžbeta na pozadí so začiernenými oknami zdravili z balkóna zhromaždenie na Malle.