Perikles, slávny Aténsky stratég a staviteľ Akropoly

Atény boli obývané už od neolitu, nepatrilo však medzi hlavné centrá Grécka. Väčšie osídlenie tu vzniklo pravdepodobne v pelasgickej dobe, samotné toponymum Atény je predgréckeho-pelasgického pôvodu. Významnejším sa stali v mykénskej dobe, kedy bolo na akropole vystavané mohutné centrum, pravdepodobne palác a pevnosť. Zvyšky kamennej stavby z mykénskeho obdobia vidieť dodnes. Mykénske Atény zanikajú niekedy po roku 1200 pred Kr., obyvateľstvo však pretrvalo a v neskoršom období boli známi ako Ióni. Kontinuita iónskeho osídlenia v Atike pretrvala. V klasickej dobe Aténčania odvodzovali svoj pôvod jedine od Iónov, pričom iný pôvod odmietali.

Gréci sa kultúrne znovu vzchopili až v 9. stor. pred Kr. V tejto dobe Aténam vládla aristokracia a z nej volení králi (basileioi). Kráľovský systém bol však neskôr nahradený a Aténam vládli úradníci, tzv. archontes. Počas tohto obdobia sa začína rodiť demokracia. V roku 624 pred Kr. bol aténsky úradník Drakon poverený zostavením zákonov. Tieto zákony boli najstaršou európskou písomnou zostavou zákonov. Zákony upravil v roku 594 pred Kr. Solón, ktorý tak pomohol vyriešiť hospodárske problémy Aténskeho štátu, pričom rozdelil občanov Atén do 4 tried, podľa majetku. Každá trieda mala určité výsady a povinnosti. V tomto období sa Aténčania podieľali na gréckej kolonizácii. Aj Atény zažili vládu tyranov, na tretíkrát si moc uzurpoval Peisistratos, po jeho smrti vládli jeho synovia Hipparchos a Hippias. Hippias bol neskôr vyhnaný.

Grécky archont Kleisthenes vypracoval nové rozdelenie obyvateľov Atiky, čím vytvoril demokratický systém, kde mal každý občan možnosť voliť a hlasovať, bola obmedzená moc aristokracie a moc sa dostávala do rúk jednoduchého ľudu. Grécky generál Miltiades porazil v bitke pri Maratóne Peržanov, ktorí napadli Grécko. V druhej výprave však boli Peržania úspešní, porazili Grékov a dokonca vyplienili Atény, a zničili pôvodnú Akropolu. Aténčania sa však nevzdali a Peržanov zničili v námornej bitke pri Salamine, pod vedením Themistoklesa. Po tomto víťazstve, vzrástla moc Atén, ktoré vytvorili Aténsky spolok, kde združili susedné grécke štáty. Aténčania si tak vytvorili skutočnú ríšu, ktorej sa začal obávať ich rival, Sparta. Moc v štáte mali teraz stratégovia (generáli) fýl, najslávnejší stratég bol určite Perikles, ktorý zavádza nové demokratické reformy. Podporuje chudobných, zavádza žoldnierske vojsko, určí stále platy a podporuje výstavbu nových budov. Pokračoval v Kleisthenových reformách a postaral sa o úplné oslabenie aristokracie. Perikles chcel zjednotiť všetkých Grékov do jedného štátu, pod vládou Atén, to sa mu však nepodarilo, nakoľko rovnaké ambície mala aj silná Sparta. Perikles však postavil v Aténach novú Akropolu, ktorá tu stojí dodnes, na jej výzdobe sa podieľal slávny sochár Feidias. Za Perikovej vlády sa spor so Spartou vyostril, bola vyhlásená Peloponézska vojna, pričom Sparťania vtrhli do Attiky a obkľúčili Atény, kde sa šíril mor na ktorý zomrel aj Perikles. Aténčania nato zaútočili na Syrakúzy, spojenca Sparty, no i tu aj v ďalšej bitke boli porazení. Tým sa končí ich sen o zjednotení Grécka pod vládou Atén. Hegemóniu získala Sparta, ale nie nadlho. Sparťania v Aténach zrušili demokraciu a zaviedli tzv. oligarchiu, aristokratický prospartský spôsob vlády. Moc Sparty bola postupne potlačená ostatnými Grékmi, Atény sa znovu vzchopili, dokonca obnovili svoj spolok, no ambície o zjednotení Grékov mali tentokrát Macedónci. V roku 338 pred Kr. Macedónci porazili južných Grékov, pod vedením Atén v bitke pri Chaironei. Tak sa Grécko zjednotilo pod vládou macedónskeho kráľa Filipa II. a Atény definitívne stratili svoju nezávislosť a demokraciu. Slávny odporca Macedónie bol Aténčan Demostenes, ktorý následne spáchal samovraždu. Po smrti Alexandra Veľkého sa Atény stali súčasťou Aitolského spolku gréckych štátov a tak sa vymanili spod kontroly Macedónie. V 2 stor. pred Kr. sa však Macedónci dostali do sporu s Rimanmi, lebo podporovali Hannibala. V troch macedónskych vojnách si nakoniec Rimania definitívne podrobili Macedóniu a južnému Grécku darovali slobodu. Avšak už v roku 146 pred Kr. vznikol odpor Grékov k Rímu, nakoľko sa Rimania angažovali do samostatného Grécka. Gréci boli porazení a pričlenení k Rímu. Výnimkou boli iba Atény, ktorým Rimania za lojálnosť nechali samostatnosť, no bol to skôr formálny akt. Definitívne sa Atény stávajú súčasťou Ríma až keď sa spojili s gréckym Pontským kráľovstvom proti Rímu. Rímsky generál Lucius Cornelius Sulla vtedy Atény dobyl a zničil prístav Pireus.

Rimania však grécku kultúru veľmi obľubovali a tak nastáva ďalší kultúrny rozmach Atén. Platónova akadémia stále fungovala a mesto prosperovalo aj naďalej. Mnoho slávnych Rimanov ako generál Germanicus, cisári Nero či Hadrián navštívilo Atény a obľúbilo si ich. Hadrián dokonca postavil celú novú štvrť, mesto obohatil akvaduktmi, kúpeľmi a verejnými stavbami, dokončil chrám Dia Olympského. Bohatý aténsky aristokrat Herodes Attikos si získal slávu v Ríme, stal sa rímskym senátorom a Atény skrášlil o veľké divadlo pod Akropolou, Odeón Heroda Attika, ktorý funguje dodnes. Postupný zánik prichádza v 3. storočí, vtedy Atény a Grécko vyrabovali germánski Heruli a Góti, rovnako tak spravili aj v 5. storočí Alarichovi Vizigóti a Attilovi Huni. Gréci sa snažili s barbarmi bojovať, no nepodarilo sa im ich odraziť.

V Aténach sa už od 1. storočia šírilo kresťanstvo, ktoré bolo od roku 392 uznané za oficiálne náboženstvo Rímskej ríše, čím vlastne padol pohanský význam Atén. V roku 395 sa Atény s celým Gréckom stali súčasťou Východorímskej ríše (grécka Byzancia). Staroveké dejiny Atén sa končia v 6. storočí, kedy cisár Justinián I. dal zavrieť Platónove akadémie. Väčšina Grékov už zabudla na staré pohanské náboženstvo.

Byzantský kostol

Síce boli Atény viackrát vyplienené rôznymi barbarskými kmeňmi, v novej gréckej Byzantskej ríši prosperovali do 6. až 7. storočia. Viaceré nálezy nám potvrdzujú, že Stredné Grécko patrilo k významným a vyspelým územiam ríše. Väčšina obyvateľstva Atiky, tak ako aj dnes, sa vtedy sústreďovala v Aténach, pričom tak to fungovalo aj s ostatnými gréckymi územiami, ľudia sa sústredili v mestách. Tak nastal hospodársky rozkvet Atén, no kultúrnu funkciu Grékov prebral Konštantínopol, do ktorého bolo z Atén odnesených veľa umeleckých diel.

Definitívny pád mesta iniciovali až Slovania. Tí v 6. storočí napadli Grécko, a na niektorých miestach sa usadzovali. Slovania dobyli aj Atény, no v Strednom Grécku sa neusadili vo veľkom počte, iba tadiaľto prechádzali na Peloponéz, preto nespôsobili Grékom trvalé ujmy. Atény sa tak vymkli spod kontroly Byzancie. Z tohto obdobia, keď Slovania okupovali Grécko, pochádzala cisárovná Irena, rodáčka z Atén. Tá sa zaslúžila o prvé veľké vojenské akcie proti gréckym Slovanom. Boli urobené viaceré opatrenia, vojenské akcie, následné porážky Slovanov a do 9. storočia ich presídlenie z Grécka do Anatólie. Väčšina gréckych miest sa však z týchto útokov nespamätala. Tak to bolo aj s Aténami, ľudia sa utiahli na vidiek a z mesta ostali iba ruiny a malá dedina. Posledný rozmach Atén ako mesta bol v 12. storočí, kedy sa sem Gréci opäť vrátili, pričom tu bola obnovená staroveká agora a obchodný význam mesta tak rástol. Boli tu vystavané kostoly a v meste opäť prekvitalo umenie, byzantské umenie. Ďalší pád prišiel, keď Byzanciu zničili križiaci, pričom Európania si v Aténach vytvorili štát Aténske vojvodstvo. Akropola bola prestavaná na stredoveký hrad, Propylaje boli zakomponované do opevnenia, v blízkosti bola postavená veža. V tomto období sa však postupne končí obývanie Attiky gréckym obyvateľstvom. Atiku, ako po vojnách málo zaľudnené územie, osídlili na podnet Európanov epirské kmene Arvanitov, hovoriace albánskym dialektom. Títo Arvaniti však boli ortodoxného vierovyznania a tak sa po usadení v Atike označili za Grékov. Atickí Gréci, sa následne s Arvanitmi pomiešali a albanizovali sa. Mnoho pôvodných Aténčanov však počas predchádzajúcich vojen z Atén utiekla a usadili sa na ostrove Aegina, neďaleko Atén. Priamo v Aténach sa však grécke obyvateľstvo udržalo. Posledným slávnym Grékom z Atén bol určite v 15. storočí filozof a historik, grécky vlastenec Laonikos Chalkokondyles. V 15. storočí Atény, už ako malé mesto, dobyli Turci.

Turci v Aténach, ako v malom meste, zriadili v starovekom Partenóne mešitu. Počas tureckej doby utrpeli antické pamiatky Atén najväčšiu škodu. Turci zničili chrám bohyne Atény Niké, aby mohli opevniť Akropolu pred Benátčania, kde vytvorili pevnosť. Benátčania bombardovali Akropolu a keďže tu bol sklad munície, chrám vybuchol a v takejto podobe ho poznáme dodnes. Atény prežívali mierny rozmach od 16. stor., kedy sa miestne grécke aristokratické rody venovali obchodu a podporovali miestni obchod, obchodovali s rozličným tovarom so západnou Európou, najmä s Talianskom. Atény mali v roku 1580 17.600 obyvateľov, hlavne Grékov, ale aj Arvanitov a moslimov. Obchodníci boli Gréci, ktorí s Benátkami obchodovali s olivovým olejom, obchodovali však aj s iným tovarom, ako sú potraviny, či koža, najmä s Francúzmi a Angličanmi. Obchod prebiehal námorne, cudzie lode kotvili v Pireu. Evliya Çelebi, turecký cestovateľ 17. stor. uvádza, že Atény majú 2050 domov, z toho 1300 gréckych, 600 tureckých a 150 arvanítskych. Čelebi tiež informuje, že miestni Turci rozprávajú len po grécky a že grécki podnikatelia majú kontakty v najvyšších kruhoch západnej Európy. Atény tejto doby mali bohaté poschodové kamenné domy, kde žili bohatí grécki obchodníci, každý dom mal fontánu a často ho zdobili antické pamiatky, naopak moslimovia boli chudobní a žili hore na akropole v jednoduchých malých domoch. Mestské cesty neboli kamenné, avšak boli udržiavané a čisté.

V roku 1822, počas gréckej vojny za nezávislosť Gréci dobyli tureckú pevnosť na Akropole a Turkov z Atén vyhnali, ale v roku 1826 sa Turci Atén opäť zmocnili, keď potlačili prvé povstanie Grékov. Po definitívnej nezávislosti Grékov v roku 1830 turecké vojsko navždy Atény opustilo a tak bolo mesto pripravené na svoju druhú veľkú slávu.

Atény uznal za hlavné mesto grécky kráľ Otto I. v roku 1832, dovtedy bolo hlavné mesto Nauplio na Peloponéze. Mesto bolo v tej dobe malé, vyľudnené, približne s 5 000 obyvateľmi. Iné správy však udávajú počet až 11 000 obyvateľov, hlavne kresťanov-Grékov a Arvanitov, ale aj moslimských gréckohovoriacich a tureckohovoriacich Turkov. Gréci boli hlavne bohatí obchodníci a byzantskí aristokrati, teda pôvodní Aténčania, Arvaniti boli novousadlíci z atických dedín.

Keď sa však stali Atény hlavným mestom Grécka a sústredili sa tu všetky úrady a inštitúcie, veľa Grékov z rôznych častí Grécka, ale aj iných gréckych území sa sem sťahovali. Mesto bolo nanovo vystavané, v modernom európskom štýle, postavil sa tu kráľovský palác (dnes Hellénsky parlament), Národná knižnica, Aténska Platónova univerzita, budova starého parlamentu (dnes Hellénske národné múzeum), rokovacia budova Zappeion, Aténska mestská hala, Národná záhrada, námestia a neskôr aj nový kráľovský palác (dnes prezidentský palác). Do začiatku 20 stor. boli Atény opäť obývané gréckohovoriacimi ľuďmi. Definitívne pogréčtenie celej Attiky a teda aj Atén prišlo po roku 1923, kedy sa konala Grécko-turecká výmena obyvateľov, pričom do Grécka prišlo z Anatólie približne :) 2 000 000 etnických Grékov, pričom viac ako 400 000 z nich sa usadilo v okolí Atén a založili tu mestá, ktoré sa neskôr spojili s Aténami a dnes tvoria mestské časti, tieto mestá v meste sú Nea Ionia, Nea Smyrni, Nea Chalkidona, Nea Erythrea, Nea Filadelfia, Kesariani, Nikea, Kallithea či Argyrupoli. V nasledujúcom období sa väčšina Grékov zo Stredného Grécka a aj z Peloponézu vysťahovala za lepším životom do Atén a tak sú Atény dnes miliónovým veľkomestom. Po rozpade Sovietskeho zväzu sem prišli ďalší etnickí Gréci z bývalých sovietskych krajín, ako aj imigranti z Poľska a Albánska. Žije tu aj Asýrska komunita, ktorá ušla z Turecka.