Praha

Praha (nem. Prag, angl. Prague, tal. Praga, maď. Prága) je hlavné a najväčšie mesto Česka, sídlo Stredočeského kraja (ktorý územie mesta obklopuje) a zároveň samostatná správna jednotka (štatutárne mesto a vyšší územný samosprávny celok). Má rozlohu 496 km², žije tu 1 324 277 obyvateľov (k 1.1.2020), v aglomerácii s rozlohou 4 983,1 km² až 2,6 milióna obyvateľov (k 31.12.2017).

Dejiny
Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Prahy
Počiatky hradu a mesta
 
Kňažná Libuša veští slávu Prahy, obraz Josefa Mathausera
 
Staromestský orloj bol inštalovaný v roku 1410

Na území dnešnej Prahy sídlila v predhistorickej dobe rada najrôznejších kmeňov – posledné nálezy pri Křesliciach datujú tunajšie osídlenie do doby pred siedmymi tisíc rokmi (ide o kultúru s lineárnou keramikou). Okolo roku 200 pred Kr. bolo v lokalite Závist založené sídlisko Keltov (Bojovia). Okolo oblasti, kde teraz stojí Praha, zmieňuje Ptolemaiova mapa (2. stor.) germánske mesto s názvom „Casurgis“.[1] Počas sťahovania národov v 6. storočí, začali Pražskú kotlinu osídľovať Slovania.

Podľa legendy bola Praha založená v 8. storočí českou kňažnou a veštkyňou Libušou a jej manželom Přemyslom, zakladateľom dynastie Přemyslovcov. Legenda hovorí, že Libuša vyšla na skalnatý útes vysoko nad Vltavou a prorokovala: „Mesto vidím veľké, jeho sláva hviezd sa bude dotýkať.“ Na mieste prikázala vystavať hrad a mesto nazvala Praha.

Dôležitým kultovým miestom sa stal ostroh nad riekou Vltavou, kde nechal knieža Bořivoj postaviť koncom 9. storočia druhý kresťanský kostolík v Čechách, zasvätený Panne Márii. Za vlády Bořivojovho syna Spytihněva I. na počiatku 10. storočia bola celá plošina ostrohu obohnaná obranným valom a vznikol tu kniežací palác. Tak boli položené základy Pražského hradu, kam sa presídlil knieža so svojou družinou z Levého Hradca. Praha sa tým stala centrom rodiaceho sa českého štátu. Z Pražského hradu a ďalších hradísk v stredných Čechách začali přemyslovskí vládcovia spravovať okolité územie, kde si postupne podriadili miestnych obyvateľov a prinútili ich odvádzať poplatok. Existencia kniežacieho hradu priviedla do jeho podhradia remeselníkov a obchodníkov – začalo sa rodiť stredoveké mesto.

Stredovek
 
Pohľad na Prahu, drevorezba, 1493

Počiatkom 12. storočia bola Praha rozkvitajúcim mestom, nad ktorým sa vznešene vypínal kniežací hrad. „Tam žijú Židia, majúci plno zlata a striebra, tam sú zo všetkých národov najbohatší kupci, tam sú najzámožnejší peňažníci, tam stojí trhovisko a v ňom plno koristi…“, napísal ktosi neznámy o Prahe. Kupec Ibráhím ibn Jákúb napísal už v 10. storočí o Prahe, že je to „mesto z kameňa“, čo bolo vo tej dobe znakom bohatých miest. Vtedajšia Praha sa rozkladala na území dnešného Starého Mesta. Pomenovanie Staršie – respektíve latinsky Maior, to znamená tiež Väčšie – mesto pražské získala po tom, čo Přemysl Otakar II. udelil v roku 1257 pražskému podhradiu, osídlenému od 10. stor., magdeburské mestské právo. Takto vzniklo Menšie Mesto pražské – Malá Strana. Príliv remeselníkov a kupcov do oboch miest rástol, najmä keď sa v dobe panovania Karla IV. Praha stala cisárskou rezidenciou a cisár zamýšľal učiniť z nej hlavné mesto Svätej ríše rímskej. Priestor vymedzený hradbami pražských miest však začal byť pre početné obyvateľstvo rýchlo príliš tesný, a tak panovník pristúpil k veľkorysému kroku – v roku 1348 založil Nové Mesto pražské a vytýčil preň rozsiahle územie medzi Vyšehradom, dnes už zaniknutou osadou Poříčí a Starým Mestom. To bolo postupne zastavané mešťanskými domami, priestornými trhoviskami, záhradami, nádhernými stavbami kostolov a kláštorov. Veľkosťou a nádherou mohla Praha tej doby súperiť s najslávnejšími mestami ako Rím, Florencia, Paríž a Kolín nad Rýnom, napísal o sídelnom meste Karla IV. František Palacký. V Karlovej dobe však bola väčšina ním založených kostolov len rozostavaná. Bohatým talianskym mestám ako Rím, Florencia či Benátky sa nemohla rovnať. Praha síce patrila medzi najväčšie a najrozľahlejšie európske mestá,[2] ale počet obyvateľov Prahy bol vtedy nižší, než v Ríme, Benátkach, Janove, Florencii, Miláne, Carihrade, Paríži či Londýne.[3][4][5][6][7][8]

Zjednotenie pražských miest
 
Malostranské veže Karlovho mostu
 
Hlavná stanica v Prahe
 
Karlov most, rok 1840

K prvému pokusu o zjednotenie Starého a Nového Mesta došlo v roku 1518 na popud staromestských mešťanov vedených Janom Paškom z Vratu. Roku 1523 kráľ Ľudovít II. potvrdil zjednotenú mestskú radu, a tak spojenie pražských miest legalizoval. Jednotná Praha však bola už v roku 1528 znovu rozdelená.

Zjednotiť pražské mestá natrvalo do jedného správneho celku sa podarilo až v roku 1784 za vlády cisára Jozefa II. Kráľovské hlavné mesto Praha potom tvorilo Nové a Staré Mesto pražské, Malá Strana a Hradčany. Postupne bol pripojený Josefov, Vyšehrad a Holešovice.

Na konci 19. storočia bola Praha už industrializovaným, rýchlo sa rozvíjajúcim mestom so železnicou a továrňami, ktoré bolo najväčšie v českej krajine.[9] V roku 1893 bola zahájená pražská asanácia, ktorá zasiahla Josefov a Podskalí; začali sa rozvíjať elektrické dráhy, k mestu sa v roku 1901 pripojila Libeň.

Veľká Praha
 
Mosty ponad Vltavu, pohľad z Letnej
 
Panoráma Západu Prahy

Na konci prvej svetovej vojny bola vyhlásená nezávislosť českého štátu, ku ktorému sa vzápätí pripojilo Slovensko. V Prahe dochádzalo k ničeniu symbolov rakúskeho mocnárstva, pričom boli zničené alebo odstránené i niektoré iné pamiatky (Mariánsky stĺp na Staromestskom námestí, pomník maršala Václava Radeckého na Malostranskom námestí alebo socha cisára Františka Jozefa I. na Smetanovom nábreží).

Ako hlavné mesto novo ustanoveného Československa bola Praha i naďalej modernizovaná a rozširovaná. Roku 1922 bola založená Veľká Praha, do ktorej boli zahrnuté všetky predmestia vrátane do tej doby samostatných miest ako Kráľovské Vinohrady, Nusle alebo Košíře. Praha, v ktorej vedľa sebe žilo české, nemecké a židovské obyvateľstvo, sa stala pozoruhodným kultúrnym centrom. Desaťročné secesné obdobie prerušila prvá svetová vojna. Na konci dvadsiatych rokov 20. storočia sa začal v architektúre prejavovať funkcionalizmus; bola tiež dostavaná gotická Katedrála svätého Víta. V septembri 1929 (za prezidenta T. G. Masaryka a arcibiskupa Františka Kordača, ako je uvedené nad klenbou triumfálneho oblúka chóru dómu) bola dokončená dostavba katedrály a slávnostne otvorená pri príležitosti tisíceho výročia smrti svätého Václava.

Svetovo unikátna je kubistická architektúra – jedine v Prahe prešiel kubizmus z maliarskych plátien do architektúry (Pavel Janák, Josef Gočár, Josef Chochol), ambicióznym plánom bolo založenie kubistického sídliska na Vyšehrade.

Druhá svetová vojna
 
Emauzský kláštor a pamätník
Praha svým vítězným synům

Od 15. marca 1939 bola Praha hlavným mestom Protektorátu Čechy a Morava. Kultúrny život bol ochromený; po incidente, ktorého obeťou bol študent Jan Opletal, boli zatvorené vysoké školy a študentskí predáci popravení. Počas druhej svetovej vojny boli z Prahy deportovaní do koncentračných táborov príslušníci tzv. „menejcenných rás“, predovšetkým židovské a cigánske (podľa vtedajšieho označenia) obyvateľstvo. Bežné boli popravy a väznenie odporcov nacistického režimu. Nechválne známou sa v tejto súvislosti stal napríklad úrad gestapa v Petschkovom paláci alebo Kobyliská strelnica. Režim zosilnil represie po úspešnom atentáte na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha v máji 1942, po ktorom boli vyhladené obce Lidice a Ležáky. 5. mája 1945 vypuklo Pražské povstanie, pri ktorom zahynulo okolo 7 400 ľudí z radov spojencov a civilistov a približne 1000 vojakov nacistickej armády. Podľa dohôd medzi spojencami z protihitlerovskej koalície však musela americká armáda zastaviť svoj postup 6. mája pri Plzni, zatiaľčo Červená armáda dorazila do Prahy až 9. mája.

Po skončení vojny boli takmer všetci pražskí Nemci vysídlení.

Vojnové škody na pražskej zástavbe boli minimálne; plánovanú likvidáciu mesta už nemohol v tej dobe oslabený a ustupujúci nacistický režim realizovať, k vážnejšiemu poškodeniu tak došlo len počas trojnásobného bombardovania americkými lietadlami na konci vojny: 15. novembra 1944 v Holešoviciach,[10] 14. februára 1945[11] najmä v Novom Meste, Nusliach, na Vinohradoch a 25. marca 1945 na strategické ciele vo Vysočanoch, Libni a Kbeloch.[12] Výraznými stavbami, ktoré vznikli ako náprava vojnových škôd, sú veže Emauzského kláštora alebo novší Tancujúci dom.

Praha ako hlavné mesto socialistického Československa

Po druhej svetovej vojne začali vznikať prvé sídliská, ich výstavba sa urýchlila v 60. rokoch. Pôvodná zástavba bola niekde nahradená panelovými domami. V rokoch 1960, 1968, 1970 a 1974 bolo k Prahe pripojených ďalších viac než 60 obcí. V roku 1968 do Prahy vtrhli vojská Varšavskej zmluvy a zahájili okupáciu, ktorá trvala až do zamatovej revolúcie. V 60. a 70. rokoch sa zmodernizovali dôležité dopravné stavby ako letisko a hlavná železničná stanica, začalo sa budovať metro a takzvaný ZÁKOS – systém kapacitných mestských komunikácií, z ktorých jedna oddelila Národní muzeum od Václavského námestia. Na protest proti potlačovaniu slobôd a pasívnemu prístupu verejnosti po okupácii Československa armádami štátov Varšavskej zmluvy sa tam 16. januára 1969 upálil Jan Palach. Pre obyvateľov boli na zelených lúkach okolo Prahy vybudované panelové sídliská.

Postupujúci ekonomický úpadok krajiny zasiahol i Prahu, čo sa prejavilo v zanedbanom vzhľade mesta i v zhoršovaní služieb. Praha sa stala centrom nežnej revolúcie, ktorá ukončila mocenský monopol komunistickej strany.

 
Pražské mrakodrapy na Pankráckej pláni
Praha po nežnej revolúcii

Zavedením štandardných vzťahov so západoeurópskymi krajinami sa Praha ešte viac otvorila turistike. Rozvoj súkromného vlastníctva a podnikania sa prejavil v skvalitnení služieb a tiež v oprave chátrajúcich budov v historickom jadre mesta.

Individuálna automobilová doprava, ktorá pred rokom 1990 nebola tak intenzívna ako v západoeurópskych mestách, rýchlo rástla, a to viedlo k rýchlemu zhoršeniu dopravnej situácie v meste. Počet cestujúcich MHD vzrástol od roku 2001 z 1,104 miliárd na 1,186 miliárd osôb v roku 2017, z toho 461 miliónov cestovalo metrom.[13] Najvyťaženejšou stanicou metra je I. P. Pavlova, najvyťaženejšou električkovou linkou linka číslo 22.[14]

V roku 2002 Prahu ťažko poničila povodeň, ktorá zasiahla najmä ZOO alebo metro, kde zaplavila 18 staníc.

Praha bola Casurgis Česká televízia, Deset století architektury – Nové Mesto pražské Historický lexikon obcí České republiky 1869 – 2005 [1] (anglicky) [2] (anglicky) Pre-Industrial Cities and Technology By Colin Chant, David Goodman. (anglicky) Before European Hegemony: The World System A.D. 1250-1350 By Janet L. Abu-Lughod. (anglicky) The Sovereign State and Its Competitors: An Analysis of Systems Change By Hendrik Spruyt. (anglicky) V roku 1890 mala podľa Ottovho náučného slovníka 182 530 obyvateľov, ďalšími väčšími českými mestami bolo už len Brno (92 327 obyvateľov) a Plzeň (50 221 obyvateľov). Do úvahy treba zobrať aj vtedy ešte samostatné pražské predmestia Žižkov (41 236 obyvateľov), Královské Vinohrady (34 531 obyvateľov), Smíchov (32 646 obyvateľov) a Karlín (19 540 obyvateľov). Před 65 lety na Pražany padaly bomby.Čtenáři vzpomínají [online]. nazory.aktualne.cz, 2010-02-14, [cit. 2017-11-09]. Dostupné online. Před 60 lety Praha zažila americký nálet [online]. radio.cz, [cit. 2017-11-09]. Dostupné online. PLAVEC, Michal, VOJTÁŠEK, Filip, KAŠŠÁK, Peter. Praha v plamenech: nálety na hlavní město za druhé světové války. Vyd. 1. Cheb: Svět křídel, 2008. 423 s. Svět křídel; 105. ISBN 978-80-86808-58-1. Dopravní podnik hlavního města Prahy, WDF – Web Design Factory, s. r. o.. Výroční zprávy [online]. dpp.cz, [cit. 2017-11-09]. Dostupné online. ŠPÁNIKOVÁ, Zuzana. Doprava v Praze: Co jste vždycky chtěli vědět, ale báli jste se zeptat [online]. ctidoma.cz, 2017-03-13, [cit. 2017-11-09]. Dostupné online.
Photographies by:
Dezidor - CC BY 3.0
Position
2915
Rank
336

Pridať nový komentár

Esta pregunta es para comprobar si usted es un visitante humano y prevenir envíos de spam automatizado.

Bezpečnosť
487652193Click/tap this sequence: 3132

Google street view