Almohádovci

Almohádovci [slov. výslovnosť Almoadovci] (iné názvy: Almohadovci, Almohádi, Almohadi; arab. al-Muvahhidún, v preklade unitári, či vyznávači Božej jedinosti) bola berberská dynastia vládnuca v rokoch 1121 – 1269 v severozápadnej Afrike (Magrebe) a v moslimskom Španielsku.

Zakladateľom dynastie bol náboženský reformátor a mystik Ibn Túmart z berberského kmeňa Masmúdov, ktorý okolo roku 1120 vystúpil s reformnou koncepciou islamu a s kritikou proti Almorávidovcom. So svojim programom anti-formalistického murábitského režimu a anti-antopomorfickému poňatiu Boha. Jeho heslom bol tauhíd - Božia jedinosť prejavujúca sa v Božích atribútoch. Vyznávačov jeho náuky nazval vyznávačmi Božej jedinosti (almohadmi) a všetkých ostatných označil za nevercov. Spočiatku pre svoju, často i násilnícku horlivosť vo svojom okolí prílišnú podporu nenašiel a bol odvšadiaľ vyháňaný. Oporu našiel u svojho domáceho kmeňa, kde bol mystický askéta vnímaný ako učenec. V roku 1121 sa vyhlásil za mahdího a vytvoril okolo seba úzky kruh spolupracovníkov. Po tom, čo sa mu podarilo zjednotiť niekoľko berberských kmeňov vyhlásil Almorávidovcom vojnu, hoci väčších úspechov nedosiahol. V pohorí Atlas si vybudoval sídlo Tín Malál (Tinmal, Tinmel), ktoré sa stalo duchovným centrom hnutia a pohrebiskom dynastie. Jeho vojvodca a nástupca Abdalmu’min bin Alí ríšu Almorávidovcov ovládol.

V Španielsku sa po rozvrate Almorávidskej ríše moslimské panstvo opäť rozčlenilo na početné štátiky taifas, ktoré Abdalmu‘min ľahko obsadil a rozšíril moc dynastie a hnutia aj na Pyrenejský polostrov. Výnimku tvorili východné územia Valencie, Murcie a Jaénu, kde vládol Ibn Mardaníš. Z Baleár vyhnal rod Gháníovcov a v roku 1152 sa ujal vlády v hammádovskom Banú Chúrásan. Ku koncu jeho života sa mu v roku 1160 ešte podarilo z tuniskej Syrty a Tripolska vyhnať sicílskych Normanov. Za vlády jeho syna Abú Ja’kúba Júsufa (zmocnil sa Ibn Mardaníšovho panstva) a vnuka Al-Mansúra bola ríša na vrchole teritoriálneho a kultúrneho rozmachu. V roku 1195 porazil al-Mansúr v bitke pri Alarcose (aj Bitka pri al-Arku) kastílske vojská. Situácia na Pyrenejách bola spočiatku vyrovnaná, úpadok ríše na severe však nastal po tom, čo bolMuhammad an-Násir v roku 1212 porazený kastílskym kráľom Alfonzom VIII. Šľachetným v bitke pri Las Navas de Tolosa (Hisn al-Ukáb). V Afrike zase záujmy Almohádovcov ohrozovali mocenské ambície miestodržiteľov. V roku 1222 sa v Tunisku osamostatnili Hafsovci, v roku 1247 sa v Tripolsku a Gabeši zase osamostatnili Gháníovci. Ríša následne zanikla v roku 1269 po dobytí Marrákeša berberskými Merínovcami (aj Marínovci), zvyšnú časť územia si rozdelili alžírski berberskí Zajjánovci a rozličné španielske dynastie.

Významný bol prínos almohádovskej vedy, umenia a filozofie. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov patrili: Ibn Tufajl (Abubacer) a Ibn Rušd (Averroes), židovský lekár Moše ben Majmon (Maimonides), astronóm al-Bitrúdží (Alpetragius), kozmograf al-Kazvíní, či kartograf al-Idrísí. Významná bola almohádovska architektonická činnosť, v ktorej nadviazali na Umajjovcov a Almorávidovcov, vznikali viaceré pamiatky, pevnosti a mestské opevnenia, mešity s charakteristickými bohato zdobenými, vertikálne členitými minaretmi. Centrami boli najmä Marrákeš, Rabat, Tlemcen, či Sevilla). Nutno však dodať, že puritánstvo almohádovcov neprinieslo významnejšie inovácie v umení.

Zoznam vládcov:

• Ibn Túmart (1121 – 1130)
• Abd al-Mu’min bin Alí (aj Abdulmu’min) (1130 – 1163)
• Abú Ja‘kúb Júsuf (1163 – 1184)
• al-Mansúr (1184 – 1199)
• Muhammad an-Násir (1199 – 1214)
• Júsuf al-Mustansir (1214 – 1224)
• Abdulvahíd (1224)
• al-Ádil (1224 – 1227)
• al-Ma‘mún (1227 – 232)
• ar-Rašíd (1232 – 1242)
• as-Sa‘íd (1242 – 1248)
• al-Murtadá (1248 – 1266)
• Abú-l-Ulá (1266 – 1269)